Prípad Svěchota

Rekonštrukcia

Plukovník⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌‌​​‌​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​​​​‌‌​​​​‌​‌‌​​‌​​​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​​‌​‌​‌‌​​​‌‌​‌‌​‌​​​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌​​​‌‌​​​​‌​​‌​​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​​‌​‌​‌‌‌​​‌​​‌‌​​‌​‌​‌‌‌‌​​​⁠ Jaroslav Svěchota bol bývalý dôstojník Štátnej bezpečnosti, ktorý sa po roku 1994 stal riaditeľom kontrarozviedky Slovenskej informačnej služby a námestníkom Ivana Lexu. Práve on zriadil Odbor špeciálnych operácií, útvar, ktorý sa podieľal na zavlečení syna prezidenta Michala Kováča do Rakúska. Podľa vlastného priznania z apríla 1999, ktoré neskôr stiahol, únos zorganizovala a spáchala tajná služba. S jeho menom sa spája aj spravodajská hra proti banskobystrickému biskupovi, fingovaný predaj vzácneho triptychu za dvestotisíc dolárov z pokladne SIS a — podľa viacerých svedectiev — pravidelný styk s bossmi vtedajšieho podsvetia. Ôsmeho novembra 2004 zomrel v bratislavskej nemocnici a s ním sa uzavreli aj všetky konania, ktoré proti nemu bežali.

Prežil každý režim

Životopis⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌‌​​‌​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​​​​‌‌​​​​‌​‌‌​​‌​​​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​​‌​‌​‌‌​​​‌‌​‌‌​‌​​​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌​​​‌‌​​​​‌​​‌​​​‌‌​​‌‌​​‌​⁠ Jaroslava Svěchotu je učebnicou o tom, ako sa dá prežiť každý režim. Narodil sa 13. septembra 1941 v Domaníne na Morave, začiatkom šesťdesiatych rokov nastúpil na Krajskú správu Štátnej bezpečnosti v Bratislave a robil na oddelení, ktoré sledovalo slovenskú emigráciu v Nemecku a Rakúsku. Po auguste 1968 odmietol označiť inváziu za bratskú pomoc, letel z ŠtB aj zo strany a živil sa ako právnik pri výkupe pozemkov pre diaľnice. Keď v sedemdesiatych rokoch vyšla najavo jeho účasť na krádeži, ŠtB ho získala späť — už len ako obyčajného agenta s krycím menom Technik.

Po⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌‌​​‌​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​​​​‌‌​​​​‌​‌‌​​‌​​​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​​‌​‌​‌‌​​​‌‌​‌‌​‌​​​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌​​​‌‌​​​​‌​​‌​​​‌‌​​‌‌​​‌‌⁠ novembri 1989 ho rehabilitovali ako obeť normalizačných čistiek a vo februári 1990 sa stal náčelníkom XII. správy kontrarozviedky v Bratislave. Za jeho pôsobenia zmizlo z archívu úradu, ktorý ŠtB nahradil, podľa dobových zistení 127 zväzkov; parlamentný branno-bezpečnostný výbor v správach z rokov 1991 a 1992 uviedol, že z registračného protokolu ŠtB bola vytrhnutá dvojstrana, na ktorej pod číslom 19 508 figuroval práve Svěchota. Keď proti nemu federálne ministerstvo vnútra začalo disciplinárne konanie, v ten istý deň — 14. augusta 1990 — ho slovenský minister vnútra vyňal spod federálnej právomoci a vymenoval za svojho námestníka.

Kontrarozviedka a triptych

Jeho⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌‌​​‌​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​​​​‌‌​​​​‌​‌‌​​‌​​​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​​‌​‌​‌‌​​​‌‌​‌‌​‌​​​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌​​​‌‌​​​​‌​​‌​​​‌‌​​‌‌​‌​‌⁠ hviezdna hodina prišla po voľbách v roku 1994. Na jar 1995 sa zmenil zákon o SIS tak, že riaditeľa menoval priamo premiér; riaditeľom sa stal Ivan Lexa a 18. apríla 1995 nastúpil Svěchota ako šéf kontrarozviedky, neskôr námestník. Jedným z prvých krokov bolo zriadenie Odboru špeciálnych operácií — komanda na takzvané neštandardné operácie, ktoré do zákonných úloh spravodajskej služby nepatrili. Po zavlečení Michala Kováča mladšieho 31. augusta 1995 bola existencia OŠO prezradená a odbor sa pretransformoval na 52. oddelenie SIS, ktorého príslušníci podľa neskorších zistení sledovali a zastrašovali opozičných politikov, novinárov, cirkevných predstaviteľov aj mimovládne organizácie.

Do⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌‌​​‌​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​​​​‌‌​​​​‌​‌‌​​‌​​​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​​‌​‌​‌‌​​​‌‌​‌‌​‌​​​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌​​​‌‌​​​​‌​​‌​​​‌‌​​‌‌​‌‌​⁠ dejín slovenskej justície sa Svěchota zapísal aj kauzou, ktorá znie ako absurdná dráma. Banskobystrický biskup Rudolf Baláž, vtedy predseda Konferencie biskupov Slovenska, sa verejne zastal prezidenta Kováča. SIS pripravila spravodajskú hru: jej príslušník vystupujúci ako švajčiarsky kupec ponúkol za gotický triptych Klaňanie troch kráľov dvestotisíc dolárov a 14. júla 1995 sa v Žiari nad Hronom uskutočnil fingovaný predaj pod dohľadom sledovačky. Cieľom bolo vyvolať trestné stíhanie riaditeľa biskupského úradu a spolu s ním zdiskreditovať biskupa. Lenže obraz vtedy nebol kultúrnou pamiatkou a predaj bol legálny. Vtedajší sudca Krajského súdu v Banskej Bystrici Ján Hrubala neskôr uviedol, že mu telefonoval muž, ktorý sa predstavil ako Svěchota, a protiprávne od neho žiadal povolenie predaj odpočúvať a nakrúcať; podľa Hrubalu bol prekvapený, keď odmietol.

Styky s bossmi podsvetia

Najcitlivejšia⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌‌​​‌​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​​​​‌‌​​​​‌​‌‌​​‌​​​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​​‌​‌​‌‌​​​‌‌​‌‌​‌​​​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌​​​‌‌​​​​‌​​‌​​​‌‌​​‌‌‌​​​⁠ časť spisu sa týka podsvetia. Podľa profilov, ktoré o ňom napísali novinári venujúci sa mafii deväťdesiatych rokov, udržiaval Svěchota čulé styky s bossmi, oslovovali ho „starý“ alebo „doktor“ a on ich vedel navzájom poštvať. Novinárka Ľuba Lesná zaznamenala tvrdenie, že SIS si mala v podsvetí objednať sledovanie Róberta Remiáša, spojky svedka únosu Oskara Fegyveresa. Podnikateľ Milan Reichel v roku 2016 pre verejnoprávnu televíziu povedal, že ho Svěchota spolu s Róbertom Holubom v júli 1997 navštívil s ponukou: zrušený zatykač a dobrí advokáti výmenou za to, že zabije Mikuláša Černáka. Reichel to podľa vlastných slov odmietol. Podobný návrh mal podľa dobových profilov dostať aj sám Holub. Redakcia zdôrazňuje, že žiaden súd tieto tvrdenia nikdy nepreveril.

Rovnako⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌‌​​‌​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​​​​‌‌​​​​‌​‌‌​​‌​​​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​​‌​‌​‌‌​​​‌‌​‌‌​‌​​​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌​​​‌‌​​​​‌​​‌​​​‌‌​​‌‌‌​​‌⁠ opatrne treba čítať najčastejšie opakovanú vetu o Svěchotovi — že to bol on, kto vylákal bratislavského bossa Miroslava Sýkoru na stretnutie, na ktorom ho vo februári 1997 zastrelili. Toto tvrdenie sa objavuje aj v encyklopedických heslách aj v novinárskych profiloch, no opiera sa o svedectvá z prostredia podsvetia, nie o výrok súdu. Svěchota podľa novinára, ktorý sa ho na to v lete 1999 priamo pýtal, prítomnosť na mieste najprv poprel.

Priznanie, ktoré stiahol

Po⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌‌​​‌​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​​​​‌‌​​​​‌​‌‌​​‌​​​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​​‌​‌​‌‌​​​‌‌​‌‌​‌​​​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌​​​‌‌​​​​‌​​‌​​​‌‌​​‌‌​​​‌​​‌‌​​​‌⁠ páde mečiarizmu prišiel zlom. Vo februári 1999 skončil Svěchota vo väzbe a 13. apríla 1999 sa policajtom priznal, že zavlečenie prezidentovho syna zorganizovala a spáchala tajná služba. O tri týždne neskôr podobne vypovedal ďalší vysoký funkcionár SIS. Svěchota priznanie postupne rozšíril aj o diskreditáciu biskupa Baláža cez triptych a o neoprávnené nakladanie s majetkom a financiami služby. Šiesteho júna 1999 ho z väzby prepustili, požiadal prezidenta o milosť, nedostal ju — a priznanie neskôr stiahol. V autorizovanom rozhovore však opakovane tvrdil, že myšlienka únosu vznikla v hlave vtedajšieho premiéra Vladimíra Mečiara, a seba označoval za človeka, ktorý plnil rozkazy. Vladimír Mečiar účasť na únose odmieta a nikdy v tejto veci nebol právoplatne odsúdený.

Súdna⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌‌​​‌​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​​​​‌‌​​​​‌​‌‌​​‌​​​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​​‌​‌​‌‌​​​‌‌​‌‌​‌​​​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌​​​‌‌​​​​‌​​‌​​​‌‌​​‌‌​​​‌​​‌‌​​‌​⁠ dohra bola nakoniec žalostne krátka. Stíhania za zavlečenie blokovali amnestie z roku 1998; zrušil ich až parlament v apríli 2017 a Ústavný súd toto zrušenie v máji toho roku potvrdil — trinásť rokov po Svěchotovej smrti. V kauze Triptych bol stíhaný za neoprávnený výber dvestotisíc dolárov z pokladne SIS; jeho spoluobžalovaný Ivan Lexa bol 25. januára 2005 uznaný za vinného zo zneužívania právomoci verejného činiteľa, no Krajský súd v Bratislave 26. apríla 2006 rozsudok v celom rozsahu zrušil a Lexu oslobodil. Jediný rozsudok, ktorý Svěchota stihol počuť, padol v júni 2004: dva roky s podmienečným odkladom na päť rokov a povinnosť vrátiť takmer jedenásť miliónov korún za peniaze SIS, z ktorých podľa súdu použil na spravodajskú techniku len časť. Odvolal sa a odvolacie konanie sa už nikdy nekonalo.

Ôsmeho⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌‌​​‌​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​​​​‌‌​​​​‌​‌‌​​‌​​​​‌​‌‌​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​​‌​‌​‌‌​​​‌‌​‌‌​‌​​​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌​​​‌‌​​​​‌​​‌​​​‌‌​​‌‌​​​‌​​‌‌​​‌‌⁠ novembra 2004 Svěchota zomrel v bratislavskej nemocnici na Kramároch po operácii chrbtice, podľa oficiálneho záveru na následky embólie. Novinárka, ktorá s ním roky robila rozhovory, zaznamenala tvrdenia ľudí z jeho okolia, že operácia dopadla dobre a že ho personál našiel mŕtveho pod posteľou s vytrhnutými hadičkami; okolnosti sa podľa jej zistení osobitne nevyšetrovali. K 25. augustu 2026 zostáva prípad Svěchota otvorený vo všetkom podstatnom: to, čo o prepojení štátnej tajnej služby s podsvetím vedel, si odniesol so sebou a súd to už nikdy nepreverí.